Young Lost Soul

“A tak si sa zbalila a išla? Len tak?”

“Áno.”

“Úplne sama?”

“Áno.”

“Nebála si sa, že o všetko prídeš? O všetko, čo máš?”

“Nie. Prečo?”

Potom si vždy tak trochu povzdychnú. Zhlboka sa nadýchnu, pozrú do zeme a potichu hľadajú slová.

“Kiežby som aj ja bol býval taký odvážny. Vždy som chcel ísť. Ale najprv som musel ukončiť školu. Nemohol som ísť. Potom som si našiel prácu, mal som zmluvu, nemohol som ísť. A teraz? Teraz mám deti. Vieš, to je zodpovednosť. Už nemôžem ísť.”

Slová, ako sú tieto, mi vždy istým spôsobom lámu srdce. Po mojom návrate z ciest domov som stretávala dva typy ľudí: jedných, ktorí ma za moju odvahu obdivovali a  uznávali ma, no nakoniec vždy dodali: “Tiež pôjdem. Ale nie teraz. Teraz musím študovať, nejde to. Pôjdem neskôr.”

A tých druhých, ktorí naopak už len smutne povzdychli: “Vždy som chcel ísť. Ale teraz to už nejde. Už je príliš neskoro.”

Ak sa ma spýtate na môj názor, obe skupiny sa mýlia. Nabrať odvahu a vyraziť nie je otázkou hrdinstva alebo statočnosti, je to len rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré môžete spraviť v ktoromkoľvek okamihu vášho života.

Avšak napriek tomu existuje niekoľko veľmi dobrých dôvodov, prečo ísť cestovať kým máte ešte dvadsať. Chcete vedieť, aké?

Ako cestovanie po Amerike zmenilo môj svet

Keď som sa v mojich 22 rokoch rozhodla vyraziť na cesty, toto rozhodnutie sa zdalo mnohým okolo mňa iracionálne. Za dverami som mala vysokoškolský titul, doma úžasného priateľa, a prakticky celý môj život sa podobal na skvelý film, ktorý proste nikto so zdravým rozumom nemôže chcieť opustiť.

A predsa som chcela. V 22 rokoch som si uvedomila, že toto obdobie nášho života je tým, ktoré nás formuje najviac, a že práve teraz je potrebné sa zamerať na samých seba, na to, čo chceme  a potrebujeme, pretože práve tieto roky raz budú rozhodovať o tom, ako prežijeme svoj celý život.

A hoci som v tomto období bola naozaj jednou z najšťastnejších žien na svete, niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že musím ísť. Že musím vyraziť za hranice svojej pohodlnosti a bojovať so všetkým tým dobrým aj zlým, čo náš svet ukrýva. Potrebovala som niečo, čo by mi pomohlo nabrať síl a zmúdrieť. Niečo, čo by ma istým spôsobom zmenilo.

Ja naozaj verím, že opustiť rodné hniezdo a stratiť sa na istý čas v cudzom svete je nevyhnutnosťou, ktorá nás vedie na ceste za vnútorným pokrokom a sebarozvojom. Tu vám prinášam niekoľko dôvodov prečo.

Oslobodíte sa

Väčšina z nás, ktorí máme možnosť čítať tento článok, žijeme v demokratickom svete, kde len ťažko môžeme samých seba nazývať neslobodnými. Ale viete, čo sa stane, až raz vyrazíte na cesty a začnete cestovať?

Predstavte si, že vezmete celú svoju existenciu na úplne nové miesto. Na miesto, kde ste nikdy neboli. Kde nikoho nepoznáte. Takáto zmena vás naozaj privedie k pocitu, akoby ste sa ocitli v úplne novom vesmíre, kde všetky očakávania, pravidlá a štandardy z vášho reálneho života upadli do zabudnutia. Odrazu vás nič nelimituje, nič nebrzdí. Môžete byť kýmkoľvek chcete. Ostať  zaseknutý v reálnom svete často spôsobuje, že nám chýba tak veľmi potrebný nadhľad, a miesto nasledovania svojich snov začíname napĺňať sny niekoho iného.

Naučíte sa zvládať chaos

Ľudia sa stránia cestovania kvôli strachu z neznámeho. Strach z neočakávaných, nechcených a nežiadúcich okolností, ktoré môžu skomplikovať náš život, alebo ho dokonca výrazne zhoršiť. Prečo by ste to riskovali? Prečo radšej neostať doma – v teple a suchu – najlepšie navždy?

Po tom, ako som v 19-tich rok viedla študentskú organizáciu o 70 ľuďoch, naučila som sa, že to čo sa dá naplánovať, dá sa zvládnuť bezproblémovo. Ako prezidentka som mala procesy a vzorce pre každú drobnú aktivitu, a v zálohe alternatívy a krízové plány pre hocijakú mysliteľnú i nemysliteľnú krízovú situáciu. A svet začal byť nudný. A tak som sa spýtala samej seba – keď vieš tak dobre zvládať poriadok, dokázala by si zvládnuť aj chaos?

A tak som išla. Bez plánov. Bez očakávaní. Nechala som sa unášať prúdom náhod a zvláštnych okolností a viete čo? Zvládla som to! My ľudia sme schopní obrovských vecí, a to takých, o ktorých ani nesnívame. Len ten strach a neistota zo zlyhania nás vždy držia v pozadí.

Nebuďte tými zbabelcami Vyrazte!

Zamilujete sa

Ó áno. Tak veľa krát. Zamilujete sa do krajín, prírody, do kultúry a najmä do ľudí, ktorých stretnete. Zamilovala som sa toľko krát, vždy opäť a odznova, zakaždým, keď som zmenila miesto.

Veď viete, aký napĺňajúci a umocňujúci je pocit zamilovanosti. Celá tá atmosféra vzrušenia a dobrodružstva vás jednoducho pohltí a zaplaví vášňou a láskou, spolu s každým ďalším cestovateľom, ktorého stretnete. Ľudia na cestách nie sú ako tí, ktorých stretávate doma. Sú slobodní, otvorení, priateľskí a srdeční, žijú pre dnešok a dajú vám všetku svoju pozornosť a náklonnosť, pretože vedia, že čas, ktorý s vami majú, je obmedzený.

Neexistuje žiadne “nie” alebo “nedá sa” – pretože každý moment, ktorý žijete, žijete len raz.

“A tak si tu sedím, bezstarostne na zemi pri mojej odletovej bráne, žujem sladkosti z koky a píšem svoj blog, a všímam si, že ľudia okolo mňa ma pozorujú. Myslím, že ma súdia, pretože som príliš uvoľnená. Príliš divoká a neposlušná. Ale v skutočnosti si myslím, že by tu chceli sedieť so mnou. Niektorí z nich sa usmejú a žmurknú, keď na nich pozriem. Viem, na čo myslia. Viem, že by chceli vrátiť čas a prežiť svoj život znovu – ale tentokrát naplno.”

Zápisky z denníka, 31.5.2016

Tvrdo dopadnete. Neraz.

Cestovanie po svete samozrejme prináša okrem tých dobrých skúseností a momentov aj mnoho nepríjemných. Počas splavovania prúdu “Anything-Can-Happen” celkom iste narazíte aj na niekoľko nepekných miest a zlých ľudí. Ja osobne som bola prepadnutá nožom, oklamaná a podvedená tak veľa krát, že sa to snáď nedá ani spočítať. Bola som neuveriteľne naivná a nekonečne dôverčivá.

Napriek tomu však neľutujem ani jediný zlý moment, ktorý sa mi na cestách stal. Každý jeden z nich sa totiž stal významnou lekciou do života, na ktorú už pravdepodobne nikdy nezabudnem.

A potom sa zas postavíte

Hoci sa môžem mnohým zdať ako jedna z najdobrodružnejších a najodvážnejších osôb, aké ste kedy stretli, verte mi, nikdy som taká nebola. Za každým, hoci aj malým úspechom, ktorý som dosiahla, sa vždy skrývala hromada neistoty a pochybností. A na cestách ma niekoľko krát postretli okolnosti, ktoré ma naozaj zrazili do kolien. Cítila som sa zradená a oklamaná, obratá o niečo, čo som milovala a myslela si, že už nikdy v živote neprestanem plakať.

Ale viete čo? Prestala som. Jedno ráno som sa zobudila, pozrela von z okna, nadýchla sa čerstvého chladného vzduchu a potom zhlboka vydýchla. Nechala som všetko ísť. Všetko čo ma trápilo a čo mi  ubližovalo. Všetky tie veci, ktoré by som chcela zmeniť, ale nemala som ako.

Priznať si, že niekedy veci jednoducho nejdú tak, ako by sme si želali, môže byť skutočne oslobodzujúce. A z pôvodnej kôpky neistoty a strachu sa zo mňa stal pravý opak.

Teraz sa nebojím ničoho.

Budete na seba hrdí

Hoci je to prekvapivé, najťažšia časť mojich ciest na mňa čakala až po návrate domov.

Musela som čeliť skutočnosti, že svet, ktorý som pred 4 mesiacmi opustila, sa pohol ďalej. Kamaráti sa odsťahovali z mesta, môj ex-priateľ už žil úplne nový život a ja som sa cítila osamelo. Ale nebola som smutná. Vďaka mojim cestám som sa naučila, že nakoniec sa dostanem aj z tohto, rovnako ako z každého iného úzkostného momentu v mojom živote. Mohla som si povedať: “Hej dievča, veď už si prešla aj horšími vecami! Ty to zvládneš,” a naozaj tomu veriť. Mohla som sa pozrieť do zrkadla a usmiať sa na seba, vediac, že moje “ja” je silné a že tu vždy bude pre mňa, keď zvyšok sveta ma bude chcieť zraziť do kolien.

Ešte stále si nie ste istí, či ísť alebo neísť?

Tak vám dám ešte zopár argumentov:

Vďaka vašej ceste:

• uvedomíte si, že náš čas na tejto planéte je obmedzený, a že si ho musíme užiť naplno
• budete si vážiť malé veci, ako sú strhujúce prírodné scenérie alebo smiech vašich priateľov
• naučíte sa mnoho z vlastných skúseností zo života
• dokážete si, že ste sakra dobrí a schopní dosiahnuť čokoľvek si zaumienite
• a toto vedomie vám dám krídla, s ktorými môžete poletieť až na Mesiac

Dni strávené cestovaním vám dajú presne tie spomienky, na ktoré nikdy nezabudnete. A ako môj obľúbený autor Mark Twain raz napísal:

“O dvadsať rokov budete viac sklamaní vecami, ktoré ste neurobili, než tými, ktoré ste urobili. A tak zhoďte okovy. Vyplávajte z prístavu. Chyťte vietor do svojich plachiet. Skúmajte. Snívajte. Objavujte.”

.

.

Tak čo tu ešte robíte?!